HORANA a syn : Kolesá života /CD s horalskou životodarnou hudbou so skvelými textami/

Som rada že vám môžem ponúknuť nádhernú tvorbu na CD Veroniky Kickovej - Horany a jej syna Janka,

Horana - spev, korýtkové husle, píšťaly, fujara
synček : Janko Kicko - gitara, bubny-doby, spev

"Po rokoch hľadania sa mi konečne podarilo spojiť vášeň ku karpatskej hudeckej hudbe a potrebu písať poéziu do piesní. Ich ťažisko je v textoch, hudobne vychádzajú z autentického folklóru s vplyvmi folku a rocku.
Sprevádzam sa na korýtkových husliach, fujare a píšťalách.
Cesta za skutočnými koreňmi ľudovej hudby ma zaviedla až do stredoslovenských hôr, kde žijem s rodinou na samote na malom gazdovstve.
V poslednom čase so mnou pravidelne hráva a spieva môj 9 ročný syn Janko. S gitarou a bubnom sme tak už vlastne taká malá kapielka."

V eshope tu : http://www.utrochslnc.eshop-zdarma.cz/g1669.HORANA+%3A+Koles%E1+%9Eivota...

Vypočuť alebo pozrieť si môžete :

http://www.youtube.com/watch?v=ZgW5j_YgbC8

http://www.youtube.com/watch?v=xqbIdnwbIlY

http://hudba.zoznam.sk/horana/mp3/
Texty piesní :

Smútok precitajúceho drevorubača

Staré piesne ležia v krajine
ľuďmi opustené, a predsa tam sú,
v tvrdom tele Matky Zeme.

Horou krúži ticho zranené,
kone pohubené, štvorhlasom píl
motorových: vyrúbeme!

Vyrúbeme, Hora žena je,
drina opojenie a za mrzký groš,
ešte chvíľu požijeme.

V ušiach vata, v očiach bezmocnosť,
olej stredom cesty ber čo to dá,
čo sa do nás,chlapov,zmestí

Slová prázdne ako pohárik,
vyzliekanie z kroja a štvorhlas píl,
motorových a posledná
z nich je moja...

Cesta

Zberači zážitkov, ukrutne modré nebo
pre duše upchaté soľou a mŕtvym chlebom,
pät oviec pod stĺpmi železnej beznádeje,
život je veľký sud, tak prečo nenaleje?
Keď cesta, tak diaľnica, rýchla a spoľahlivá,
na poliach šibeníc plechové fľaše piva.

Vietor sa opiera o ľudské poníženie,
ráno tam, večer späť zjašené časy ženie,
skrotenou krajinou, kulisou na obrázky,
v bezmocných myšlienkach málo slov, málo lásky.

Pozemky na predaj, sadrové holé rite
a čo sa nehodí, ceruzkou prečiarknite.

Falošná sloboda odpadkov pri krajnici,
úsmevy bez tváre, frflú len neprajníci,
strieborná starina vo vlasoch pána boha
a stromy zlomené jak stará krehká noha.
Stopári za čiarou čítajú srnčie stopy,
ktoré smrť blížneho pod slzu neutopí.

Svet nie je gombička na hlave počítača,
keď stredom všetkých ciest pešo sa bojíš kráčať,
skrotenou krajinou, kulisou na obrázky
v bezmocných myšlienkach málo slov, málo lásky.

Pozemky na predaj, sadrové holé rite
a čo sa nehodí, ceruzkou prečiarknite.

Stopy

Stojíme na ceste, nadšení a bosí,
pri kríži gazdíčko a brúsi a kosí
jedovatú trávu.

A z veží biely dym tlačí multikáru,
vo dvore šklbú hus veľkú, tučnú, starú,
je nedeľa ráno.

Raz zmiznú naše stopy z krajiny,
raz zastaví ich čas,
sklapnú nám huby, sklapnú dejiny,
iba tie stopy ostanú a v nás.

Do krvi sypú šrot: eletriku treba,
nyšt nám tu detyská, nespadne z neba,
život vás naučí!

Za múrom poriadku hotuje sa peklo,
čo viete o svete z ničoho nič rieklo
to zviera bez hlavy.

Raz zmiznú naše stopy z krajiny,
raz zastaví ich čas,
sklapnú nám huby, sklapnú dejiny,
iba tie stopy ostanú -- vo vás.

Prešlo desať rokov, na ramenách deti,
stojíme na ceste. Bože, ako je Ti,
keď Syn padá z kríža?

život nás naučil, proti prúdu -- drina,
preč je kríž, gazdíčko, husi, jalovina,
len veže ostali

Do hôr

Biela skala, v prostred duše,
tam, kde druhí majú strach,
môj Boh mi stojí za pätami
a pôjde so mnou po horách.

Nevandrujú Hudci svetom,
ktorý spievať zabudol,
len zástupy nešťastníkov
po batôžkoch berú z hôľ!

Pokoj nám nik nedaruje,
rana prameň otvorí,
priezračnú krv Matky Zeme,
bez vzbury niet pokory.

Biela skala, v prostred duše,
tam, kde druhí majú strach,
tvoj Boh ti stojí za pätami
a pôjde s tebou po horách.

V krajine Jánošíka

Rozprávky kšeftom znásilnené
prach tečie slnku po tvári
obracia smäd ku skalnej stene
keď vymierajú vrchári

A nevoľníci blahobytu
a sladkých rečí poddaní
vďační aj sadrovému bytu
že ich pred životom ochráni

A to je škriatkov kadejakých
čo si ma berú do huby
nejedli nikdy kašu z kvaky
a užije ich na sľuby

Pomsta ti zhorkne bezmocnosťou
dukátik zlatý zakliaty
hodváb samotou skrvavený
ten nedáš milej na šaty

Kolená sa vám páni trasú
keď sa kat práva dotýka
na lúče slnečného jasu
vlasť ide vešať zbojníka

Srdce komôrku na samote
kľúčom ticho otvorí
keď vesmír vchádza dierou v plote
do ohňa hodíš názory

Hadí kráľ hlavu na chvost kladie
čas zaväzuje na kolo
zelené hory vecne mladé
na prsiach túlia čo Bolo

Píly už na nich ceria zuby
jak poľovacky na škodnú
a koho snívať, koho ľúbiť?
vlci sa s psíkmi nezhodnú

Tažko je ešte veriť snom
a tažko ešte spomínať
pod hrdzavým žeriavom
za rebro visí krajina

Rebelom veľký svet neodpúšťa
ten ich má na háku
len svoju krv si nesú v ústach
a večnú nádej zázraku

Biela čerešňa

Myšlienka zranila cieľ,
človek má len to chcel,
strávil však viac ako získal,
bolesťou roztrhnúť sieť,
akí sme, taký je svet,
na stádo pán pokrok píska.

Chceli sme zapriahnuť čas,
a on si zapriahol nás
a už sa vesmírom rúti:
Pod strechou z puknutých viet,
koleso hľadá svoj stred,
kde Boh je dobrý a krutý.

Biela čerešňa, biela,
biela na horúcom nebi,
biela čerešňa, biela,
ako len čerešňa
vie byt.

Obrázok tam na skle stál
ktosi v nás zdupal ho, žiaľ,
len črepy môžeme zbierať.

Nič nie je tak ako prv,
zázrak má na dlani krv,
lenže z toho sa neumiera.

Chodník je z trniny jež,
ale ty Horou ísť smieš,
zo slzy studničku chráni.

Svoj údel naplniť sám
a ľahší vyletieť tam
za vecne zelené brány.

S batohom bláznivých snov,
jak ticho nad krajinou,
konečne tam k horám stúpať.

Večer je zaťatá päsť,
keď život pýta si jest,
zemiaky z popola šúpaš.

Biela čerešňa, biela
biela na horúcom nebi,
biela čerešňa, biela,
ako len čerešňa
vie byt.

Zaježka '97

Tri kozy na štránku a čižmy gumené,
záplata na kitli, láska je umenie,
odkiaľsi z povaly vytiahnuť opraty:
Nak ti Boh požehná, na dobrô obráti...

Obráti pluhom zem a na zem položí,
tak ako za mladi, sveta nám bolo žiť,
za brázdou pohárik, vyšúchať koníka,
ale sa naučíš a bude muzika.

Na husliach tri struny ako naše deti
a ruka od hliny ponad hlavu letí
bezzubý Tichý hlas do samého neba
a mesiac nad hlavou, boží peceň chleba.

Ráno ho dopečie slnko medzi hrady,
to nikto nevráti, nikto nenahradí,
láska je ustatá a jabĺk popod stromy,
len haluz podoprieť, ale z nej neodlomiť.

Obrátiť pluhom zem a na zem položiť,
tak ako pred vekmi to veľké kolo žiť,
za brázdou nádeje, vyšúchať koníka,
ale sa naučím a bude muzika.

Dvaja

Samota leží v živej rane,
dám ti čo človek môže dať,
krvavé srdce z tvrdej dlane,
vysoký Otec nado mnou
podo mnou moja nízka Mat.
Vieš aj s krdľom čiernych oviec
spravodlivo bačovať?

Aj dvaja zmôžeme tak málo,
niekedy menej ako nič,
čakanie do voza nás hnalo,
somár som biedny ako ty
a sotva lepší pohonič.
Nádej beží k slnku slepá,
keď ublížim tak krič.

Tri chleby z pece vyleteli,
zahnali peklo do kúta,
na strope osud, popol biely
na zemi oheň, sila v nás,
pevná a predsa zohnutá.
Ako tetka v čiernej šatke,
keď má rezať kohúta.

Aj dvaja zmôžeme tak veľa,
niekedy viacej ako svet,
keď anjel pradávneho diela
deň za dňom v hline ukrytý
učí nás k nebu vyletiet.
A nad ránom všetky dary
pokorne vrátiť späť.

Tých vtáčikov...

Tých vtáčikov, čo popri ceste ležali,
tých drobných tichých vín,
jak slnko nad všetkým stáť a nezvaliť,
keď ich krv padá do malín.

Tých piesní, čo zo srdca sme spievali,
tých slov a nárečí,
vieš, drina aj šialený svet spomalí,
zranenú pamät vylieči.

K Matke Zemi

Ó, mama Zem, zelený dych hôr,
premôž ten hlad nenásytných píl,
ja nádej dám a Ty rodostrom,
nad nami čas, ktorý odpustil.

Slnko jak čln v mori našich snov,
vylieči z rán, čo sme rozdali,
nad ránom znie tichý vtáčí tón,
svet veľký je a my primalí.

Sloboda v nás, Zelený dych hôr,
prelet ten múr, tisícročný strach,
cti Matku Zem, každodenný chlieb
a Otca Hviezd večer v rozprávkach.

Tisícročné husle

S husľami na srdci, na strune z bolestí,
voláme nádeje na krížnom rázcestí.
Keď voda z prameňa sťažkne ti na rukách
a v duši holorub, nech vôla nepuká.
Keď pece vyhasnú a chleby skamenia,
nechajte pozdĺž riek čarovné znamenia.

Kolesá života, kolesá v obilí
pred prahom dreveníc, ktoré sme zdedili.
A spevy prastaré, venčeky po vode,
pokornú odvahu k divokej slobode.

Drina a čakanie na chvíle bez brehov
na silu prasilu, snežienky pod snehom.
Hlina je hlboká. Matka Zem nesúdi,
bosými nohami roztáča osudy.

Kolesá života --