Sandtray a rôzne prístupy

Variácie metódy Sandtray

V literatúre aj v praxi, v histórii i v súčasnosti sa stretneme s mnohými definíciami
a názvami terapií s pieskoviskom. V zahraničí môžeme nájsť komplexnejšie označenie pod
názvom Sand Therapy (Terapia pieskom), Sand Tray Therapy (Terapia pieskoviskom), Sandtray,
či Sandtray Play. Mnohí terapeuti i odborníci si k svojej upravenej technike pridali vlastné
pomenovania, napríklad, ako uvádza DeDomenico (2024) Van Wyllick po prvotnom „World
Test“ zvolila názov „Table play“, Ruth Bowyer „Sandtray World“, Louise Eickhoff „Formation
Dream in Sand“, Hedda Bolgar „Little Worlds“, P. Mabille „Village Technique“. Mucchielli „Le
Jeu du Monde alebo the Game of the World“, Okada v Japonsku „Hakoniwa alebo „Box garden“,
Janette Reed “Sand Magic, Sandtray Play“, Louis Stewart „Sandworld“, William Goodheart
„World of Sandplay“, John Hood Williams „Sandtray Therapy“...
Väčšina z týchto metód, zameraných na diagnostiku i terapiu, bola inšpirovaná už
spomínanou britskou pediatričkou Margaret Lowenfeld, ktorá v roku 1928 založila Londýnsky
Inštitút detskej psychológie. Od Homeyer a Lylesa (2022) sa dozvedáme o jej začiatkoch, keď
do krabice od topánok zhromaždila rôzne tyčinky, korálky, malé hračky, papierové tvary,
zápalkové škatuľky a podobne a dávala ich deťom na hranie, odbúranie bariér a navodenie
príjemnej atmosféry. Deti to čoskoro identifikovali ako „Wonder Box“ – Zázračná krabica, či
krabica zázrakov. Neskôr pribudli, ako píše Allan (1987) dve pozinkované nádoby, do polovičky
naplnené pieskom, kde sa podľa potreby mohla pridávať voda, kvôli lepšej schopnosti tvarovania
piesku. Práve deti, hrajúce sa v pieskoviskách, začali nazývať svoje výtvory „Svet: The World“,
čo inšpirovalo autorku k názvu tejto špecifickej s úspechom realizovanej metódy „The World
Technique“. Ako uvádza Kalff (2022), Lowenfeldová ju využívala hlavne pri liečbe detí
s nervovými poruchami a ťažko zvládnuteľnými deťmi. Ponúkala im možnosť vnárať ruky do
piesku, hrať sa s ním a tvarovať z neho krajinky, údolia, kopce, dotvárať scenérie rôznymi
figúrkami ľudí i zvierat, domčekmi, stromami, autami, mostami. Pozorovala ich pri hre
s poznaním, že mnoho dôležitých vecí sa dá oveľa ľahšie vyjadriť obrazom a pohybom, ako
verbálnym spôsobom.
V roku 1933 sa do Londýna vydala na študijnú cestu švédska učiteľka
a psychoterapeutka Hanna Bratt. Ako ďalej opisuje Punzi (2018), bola doslova ohromená
používaním hier a pieskovísk pri komunikácii s deťmi. Hra, vnímaná ako metóda na pochopenie
detí, zároveň pomáhajúca pri ich vývoji a liečení ju tak oslnila, že ju preniesla do švédskeho
Ericastiftelse a v roku 1942 predstavila pod názvom „Erika“. Pomáhali jej pri tom lekár,
psychológ Gösta Harding a detská psychologička Allis Danielson. Ich cieľom bolo ponúknuť
viac ako len inteligenčné testy, ktoré boli v tom čase základom diagnostiky a poradenstva.
„Metóda Erica“, s úspechom využívajúca sa dodnes, umožňuje deťom vyjadriť sa pomocou
štandardizovanej kolekcie 360 hračiek na pieskoviskách s mokrým aj suchým pieskom,
podporuje tiež komunikáciu s deťmi s ťažkosťami s verbálnym vyjadrovaním z rozličných
dôvodov. Ďalšou dôležitou prispievateľkou k rozšíreniu Lowendfeldovej metódy bola podľa
Mitchella a Friedmana (2002) Laura Ruth Bowyer (Ruth Pickford), pôsobiaca v akademickom
zbore Univerzity v Bristole a neskôr na katedre psychológie na Universite v Glasgowe
v Škótsku. V tom čase mnohé verzie hry či terapie s figúrkami pokračovali v rozvoji bez
využitia piesku a práve v tejto oblasti významne prispela k výskumu dôležitosti piesku
v tejto metóde. Zistila, že pridanie piesku výrazne zvyšuje kvalitu vyjadrenia sa, množstvo
informácií potrebných k analýze a pridáva ďalšiu dimenziu prežívania pri tvorbe stavby
detského sveta. Ruth Pickford s požehnaním M. Lowenfeldovej v roku 1970 popísala jej
metódu v knihe s názvom The Lowenfeld World Technique.
V povojnovom období sa v terapii objavili nové trendy využitia arteterapie ako
jednej z expresívnych techník, kde mnoho arteterapeutov vyzdvihovalo obrovský potenciál
práce s pieskom, vodou a ďalšími pridanými materiálmi. Steinhardt (2000) vyzdvihuje
v arteterapii jedinečnú metódu vytvárania obrazov na podklade s modrým dnom, kde piesok
a voda ako prírodné materiály vytvárajú dialóg medzi nimi a ľudskými rukami, ktoré ich môžu
spracovávať miesením, hladením, zhŕňaním, otláčaním, prekopávaním či tvarovaním. Je možné
pridávať aj ďalšie prírodniny či miniatúry. V arteterapii sa však materiály použité na vytvorenie
diela väčšinou nevracajú na opätovné použitie, ale obrazy zostávajú neporušené a sú stálou
pripomienkou procesu klienta. Arteterapeut sa zaoberá zážitkovou kreativitou vznikajúcou pri
pretváraní beztvarej hmoty na obraz klientovho vnútorného sveta a na rozdiel od analytických
metód ho nemusí vždy interpretovať a analyzovať.
V súčasnosti sa metódami, spadajúcimi pod Sandtray zaoberá mnoho skvelých
terapeutov, ktorí sa s nami delia o svoje poznatky, skúsenosti a techniky. V Českej republike
publikuje napríklad Veronika Galusová (2020, s.27), ktorá definuje terapeutickú metódu
Sandtray ako „metódu využívajúcu poznatky z terapie hrou a humanistický, na klienta
orientovaný prístup“, a tiež ako „terapiu hrou s figúrkami v pieskovisku“, kde sa „premietajú
obsahy vnútorných duševných procesov. Metóda umožňuje vyjadriť a spracovať vnútorné
(intrapersonálne) a vzťahové (interpersonálne) témy. Vďaka nej môžeme objavovať
a pomenovávať vnútorné konflikty, nachádzať nové životné motívy a zdroje energie. Učíme sa
iným spôsobom pristupovať k riešeniu problémov a aktívne meníme svoje prežívanie.“ Autorka
(ibidem) ďalej vyzdvihuje možnosť nahliadnutia na problematickú aktuálnu situáciu
v bezpečnom priestore, pričom nám pomôže uvedomiť si aj svoje potlačené emócie, ktoré často
skrývame aj sami pred sebou a s nimi súvisiace postoje. Doreen Fleet (2023) poskytuje terapiu
Sand-Tray dospelým klientom, ktorí môžu v pieskovisku symbolizovať pozitívne aspekty svojho
života, ako šťastné spomienky, alebo mechanizmy vlastného zvládania ťažkostí, predstavujúce
bezpečie a ochranu. Fyzický a symbolický obraz v piesku využíva na posilnenie schopnosti
klienta vyrovnať sa s nezvládnuteľným problémom. Na rôznych sedeniach je možné venovať sa
klientom podľa potreby. Raz sa môžu sústrediť na bolestivé situácie, a druhý raz na to, čo klient
miluje na svojom živote.
1.2.1 Prístupy a štruktúra terapeutických stretnutí
„Tu je priestor pre teba Miesto pre tvoje radosti, tvoje obavy
Miesto pre tvoje víťazstvá a tvoje pochybnosti
Tu si môžeš vytvoriť svoj svet
Každý svet si zaslúži byť videný Každý príbeh stojí za vypočutie
Strany, ktoré spolu obrátime odhalia, že táto chvíľa začala už dávno predtým
Spojenie s pieskom a vodou prináša rovnováhu
umožňujúcu obrazom ukázať cestu k akýmkoľvek možnostiam
Otázky sú len sprievodcom bez nutnosti odpovede...“

Digging Deeper, autor Marshall Lyles (In Homeyer, 2022, s.13)

V tejto kapitole si priblížime niektoré techniky a odporúčania autorov rôznych
terapeutických prístupov v Sandtray a tiež štruktúru niektorých terapeutických stretnutí,
ktorými sa môžeme inšpirovať v našej práci. Vybrali sme niektoré, ktoré nás zaujali a ukazujú
rôznorodosť a širokú oblasť zamerania pri práci so Sandtray, i také, s ktorými máme osobnú
skúsenosť z absolvovaných odborných vzdelávaní. U nás na Slovensku mnohí terapeuti
vychádzajú pri práci s terapeutickým pieskoviskom z prác Madeleine DeLittle a prístupu
Virginie Satirovej. Tento prístup spolu s Gestalt terapeutickým prístupom využíva aj metóda
s názvom „Sandplaying“, a hoci jej názov môže byť mätúci a zvádzať nás k spojeniu
s Kalffovej metódou Sandplay, ktorej sa budeme venovať v ďalších kapitolách, využívajú ho
skôr terapeuti iných ako jungiánskych prístupov. V rámci vzdelávania v Slovenskej republike
môžeme odporučiť Mgr. Alenu Vávrovú (Terrain), Mgr. Bronislavu Pilarčíkovú (Nervuška -
ARTE) alebo Mgr. Moniku Boričovú (2024), ktorá uvádza: „Práca v pieskovisku sa využíva
pri diagnostike (väčšie porozumenie situácií z pohľadu prítomných emócií, potrieb, zdrojov,
posolstva atď.) aj na terapiu (liečbu). Dieťa/dospelý/rodina sa pri nej hrajú s pieskoviskom a
majú k dispozícii rôzne objekty, postavičky, zvieratá a drobné predmety, s pomocou ktorých
stavajú scény a situácie. Sypký piesok je navyše pre klienta príjemným materiálom, ktorý môže
presýpať, premiestňovať, kopiť a má takto aj relaxačné účinky. Klient sa pri hre uvoľní a ľahšie
tak nadviaže s terapeutom kontakt, ľahšie hovorí o svojich strachoch, ťažkých životných
situáciách (napr. o rozvode rodičov, o smrti blízkej osoby), často prejaví smútok, sklamanie,
hnev, bolesť, vedie nás svojim vnútorným svetom a niekedy aj sám pomenováva, čo potrebuje,
čo by mu pomohlo“ .Výber odborníka, s ktorým budeme pracovať, či už ako vzdelávajúci sa
alebo ako klient, môže mnohé ovplyvniť. Príbehy, ktoré sa odohrávajú v pieskovisku, majú
veľkú výpovednú hodnotu nielen pre dieťa, adolescenta či dospelého klienta, ale aj pre
sprevádzajúceho terapeuta. Hlbšie porozumenie a prepojenie, ktoré sa medzi nimi vyvinie, je
dôležitým aspektom pri terapii či poradenstve, preto sa často stretneme s rôznymi označeniami
terapeuta vnímaného ako „sprievodca“, či „svedok“.

a) Sochy a obrazy v piesku – autorka Madeleine De Little

Spracované podľa: Sčibrányová, 2013, s. 38-40, De Little, 2020, Banmen, Satirová, 2016

Kanadská terapeutka Madeleine De Little spojila tradičnú metódu Sandtray so systemickou
transformačnou terapiou a terapiou psychotraumatológie a pripútania. Pri svojej práci využíva
pieskovisko s rozmermi 72,5 x 57 x 7,5 cm. Figúrky má rozdelené podľa tém, ako je konflikt,
rodina, strach, láska a podobne. Potrebné sú tie, ktoré môžu symbolizovať aspekty vonkajšieho
a vnútorného sveta klienta. Pri získavaní figúrok sa zameriava na zmenu, chaos, kultúrne ikony,
pozitívnu transformáciu, obranné aspekty a prvky zvládania, a tiež figúrky zamerané na rôzne
časti „ľadovca“. Metafora osobného ľadovca Virgínie Satirovej nám pomáha objasniť
myšlienky, postoje a zámery klienta, a to, v akej etape sa momentálne nachádza. Banmen
(2016, s.17) k tomu dodáva: „Ľadovec odkazuje k osobe a obsahuje teda správanie, pocity,
reaktívne pocity, percepcie (kognitívna rovina, introjekty), očakávania a túžby či potreby.
Všetky tieto roviny nasadajú na jadro osobnosti. Ľadovec v sebe obsahuje ducha aj dušu. Duša
je prostredím mentálneho a emocionálneho komplexu, z ktorého sa skladá náš vnútorný život.
Je totožná s gréckym Psyché. Oproti tomu Duch je čistým vedomím, Self, jednoduchým Ja som“.
Na vrchu ľadovca sa nachádza to, čo vidíme aj navonok: správanie a vonkajšie prejavy
dospelého, či dieťaťa. Všetko ostatné (pocity ako radosť, hnev, nadšenie, strach, smútok,
sebaúcta), percepcia (názory, hodnoty, myšlienky), očakávania od seba i druhých, túžby
a „Self“ (životná sila, duch i duša, naše bytie) je skryté pod hladinou a úlohou terapeuta je
napomôcť mu k uvedomeniu, pochopeniu a integrácii do svojho života. Pri metóde Sandtray
má dieťa za úlohu postaviť si v pieskovisku pomocou figúrok ľubovoľný obrázok, alebo podľa
výzvy terapeuta preskúmať problematickú situáciu alebo aktuálny problém. Popri tvorbe
obrazu môže terapeut klásť doplňujúce otázky, na ktoré niekedy dieťa neodpovie verbálne, lebo
nevie pomenovať čo sa deje, ale veľa napovie výber, pohyb a umiestnenie jeho figúrok. Poradca
sa tiež zameriava na telesné prežívanie detí, ktoré majú často ťažkosti s uvedomovaním si
pocitov vo svojom tele. Je kľúčovou súčasťou terapie naučiť ich uvedomovať si, čo im ich telo
hovorí. Dôležitú výpovednú hodnotu majú tzv. Horúce miesta – „Hot Spots, alebo Energy
Spots) – kde sa koncentruje energia naznačujúca pravdepodobné problematické oblasti,
energetické konflikty, ohrozenia. Na tieto sa terapeut zameriava až neskôr – ku koncu, keď už
je vybudovaný dôverný vzťah a dieťa si zvykne na jeho otázky. Umiestnenie iba jednej alebo
dvoch figúrok do pieskoviska môže naznačovať, že dieťa sa nedokáže cítiť slobodne
a uvoľnene. Pozitívna transformačná zmena, ktorá je hlavným cieľom práce v pieskovisku,
nastáva prostredníctvom transformácie figúrok (pridanie, odobratie, výmena) a tiež prežívaním
svojej vlastnej transformácie (rozhodovanie o dejoch a miniatúrach v pieskovisku). Táto zmena
prichádza zvnútra klienta, proces výmeny figúrok v obraze metaforicky zobrazuje alternatívne
spôsoby jeho bytia a demonštruje možnosť voľby, o ktorej si predtým možno nebol vedomý.
Keď preskúma zmeny, ktoré urobil v pieskovisku, dokáže si predstaviť nové možnosti a urobiť
nové rozhodnutia.

b) Večierok častí - objavovanie vnútorných zdrojov

Spracované podľa: Galusová, 2020, s.101-111, Banmen a kol., 2005, s.146-155, De Little,
2020)

Večierok častí je originálna skupinová technika psychoterapeutky Virginie Satirovej, ktorá
pomáha nahliadnuť do zložitej dynamiky osobnosti jednotlivca. Každý človek má množstvo
vlastností, charakteristík, záujmov, ktoré sú jeho súčasťou. Niektoré vníma pozitívne, iné
negatívne. Mnohé máme všetci zakorenené od detstva, niektoré sme získali časom, či už
zámerne alebo vplyvom okolia. Satirová často popisuje mnohé univerzálne časti osobnosti, ako
napríklad Múdrosť, Vnútorný sudca, Vnútorné dieťa, Manažér, Starec, Strach zo smrti, i rôzne
Túžby, po smrti, po živote, po láske, po dobrodružstve, po zábave. Všetko, čo vnímame my,
alebo spoločnosť okolo nás ako negatívne, sa snažíme ukryť, potlačiť, navonok neukazovať.
Často počúvame už od detstva: „Chlapci neplačú! Čo zas zúriš, veď sa ti nič nestalo! Radšej
mlč, keď nevieš nič múdre povedať!“ a podobne. Podľa Satirovej však tieto potlačené časti
v nás sa postupne dožadujú pozornosti a stojí nás to veľa životnej energie udržať ich v utajení.

Tiež tým obmedzujeme možnosti nášho rozvoja. A jedného dňa, možno keď to budeme
najmenej čakať, sa aj tak prejavia v celej svojej sile. Dôležité je preto tieto zanedbávané časti
vyniesť na povrch, prijať a premeniť ich na pozitívne zdroje, posilniť pri tom našu múdrosť
a kreativitu, naučiť sa ich ovládať a uznať ako rozvíjajúce a posilňujúce. Madeleine De Little
pretransformovala túto techniku do pieskoviska, kde namiesto veľkej skupiny ľudí, ktorí
predstavujú rôzne vlastnosti, postoje či symboly, využila figúrky a miniatúry. Zameriavala sa
pri tom znovu na metódu „ľadovca“. Veronika Galusová vo svojej knihe, i pri vzdelávaní na
svojich kurzoch, približuje jednoduchší prístup s názvom „Obraz osobných častí
v pieskovisku“, kde sa nezameriava len na stupne„ľadovca“, ale skôr priamo na osobné
vlastnosti, schopnosti a časti, ktoré klienta definujú. Priamy proces sa skladá zo štyroch častí,
tak ako u Virginie Satirovej: Uznanie, Prijatie, Transformácia a Integrácia.
Uznanie: V úvodnej fáze autorka odporúča vyzvať klienta k vytvoreniu obrazu jeho vnútorných
častí. Pokyn môže byť formulovaný priamo na vytvorenie obrazu, alebo ako pozvanie na
večierok, oslavu našich častí, prípadne ako výklad obchodu, v ktorom sú tovarom naše
vlastnosti, schopnosti a vedomostí. O vybraných predmetoch, znázorňujúcich uvedené oblasti,
môžeme už hovoriť ako o uznaných, pretože si ich klient sám vybral a umiestnil na scénu. Ako
píše Galusová (2020, s.105), „v pieskovisku sa často objavia aj predmety predstavujúcu časti,
ktorých význam klientovi ešte nie je jasný a bude ho s terapeutom ešte len hľadať. Vždy sa
objavia aj také časti, ktoré klient nechce vidieť“.
Prijatie: V druhej časti klient objasní, čo jednotlivé oblasti a figúrky v jeho obraze znamenajú,
pomenuje ich a uvedomí si, že všetky sú jeho súčasťou. Terapeut mu pomáha pomenovaním,
toho čo on vidí, i pomocou doplňujúcich otázok, ako „Ktorú vašu časť táto figúrka predstavuje?
Čo je pre ňu typické? Akú by mohla mať prezývku?“(ibidem, s.110).
Transformácia a pólovanie: Tie naše časti, s ktorými sme stotožnení a spokojní, prijímame
ľahko, ale tie problémové, ktoré sme potláčali, musia prejsť transformáciou. Autorka (ibidem,
s.106) k tejto fáze dodáva: „Hľadanie pozitívnych i negatívnych aspektov každej časti umožňuje
pólovanie. V rozhovore s terapeutom hľadá klient rôzne prejavy rovnakej časti. Najdôležitejšie
je transformovať nechcené časti, tzn. nájsť pozitívny aspekt danej časti z pohľadu klienta“.Pri
tejto tretej časti dochádza na pieskovisku k zmenám, môžu sa meniť figúrky(za iné, alebo inú
veľkosť), čo ovplyvní aj ďalšie oblasti v obraze, ktoré sa navzájom môžu lepšie poprepájať.
Integrácia: V záverečnej fáze sa snaží terapeut s klientom nájsť prepojenie nájdených častí
s reálnym životom tak, aby boli využívané v jeho prospech, aby sa navzájom podporovali
a pomáhali si. Klient sa takto učí ich prijať, zjednotiť a byť za ne zodpovedný.

c) Sandtray-Worldplay , autorka Gisela Schubach DeDomenico

Spracované podľa: Schadler, Gene 2023; Ramsey, Lisa 2014; Grayson, Rita 2023; Fraser,
Theresa 2023)

Vo svojej štúdii o terapii s pieskoviskom Dr. Gisela De Domenico vyzdvihla pozitívne
aspekty tvorby obrazu sveta v piesku. Prispela k rozšírením povedomia o dôležitosti každého
okamihu procesu tvorenia tohto sveta a podrobne popísala svoje poznatky z práce pri používaní
jej metódy Sandtray - Worldplay s pármi, rodinami a skupinami. Lisa Ramsey uvádza svoje
skúsenosti práce s klientom, ktoré si rozčlenila do štyroch fáz, odvodených z pôvodného
Sandplay-Worldplay od Gisely DeDomenico, adaptovaných na využitie v medzi-kultúrnej
terapii. Gene Schadler a Theresa Fraser opisujú vo svojich článkoch proces, ktorý sa skladá zo
šiestich častí.
Prvá fáza: Predsavenie (Introduction): Na začiatku zoznámime klienta s pieskoviskom a
pieskom. Môže si ho ohmatať, ponoriť doňho ruky, presýpať. V každom z nás je časť, ktorá
premýšľa v obrazoch, na úvod povzbudzujeme dieťa, aby si takýto trojrozmerný obraz začalo
budovať v svojej mysli. Na pomoc si vyberie hračky a figúrky z ponúknutých a vystavených
pomôcok. Pri práci s dospelými alebo dospievajúcimi sú úvody pripravené tak, aby vyhovovali
potrebám jednotlivých klientov a terapeut prichádza s podrobnejším vysvetlením ohľadne tohto
terapeutického nástroja. Ak klient nevie nájsť takú položku, akú by si predstavoval, požiada
terapeuta a ten mu ponúkne možnosť niečím ju nahradiť, vyrobiť si z papiera, látky, obrázkov,
či kamienkov.
Druhá fáza: Fáza budovania (Building Phase), Voľná a spontánna hra (Free and Sponta-
neous Play): V tejto časti je klient vyzvaný, aby svoj vnútorný svet myšlienok, pocitov
a spomienok vystaval do pieskoviska, kde ho môže spolu so svojím sprievodcom vidieť
a pochopiť. Skúsený pozorovateľ si všíma, medzi akými miniatúrami sa rozhoduje, čo a ako si
vyberá, ako ich rozmiestňuje. Tu má možnosť obraz kedykoľvek meniť a presúvať spôsobom,
aký mu vyhovuje.
Tretia fáza: Fáza skúseností staviteľa (Builder Experiencing Phase): Keď klient dokončí svoj
výtvor k svojej spokojnosti, je požiadaný, aby ho popísal, obrazne „vzal sprievodcu na cestu
okolo svojho sveta“. Tiež objasní, ak sa s niektorou figúrkou alebo predmetom identifikoval,
a môže opisovať tento svet z pohľadu konkrétnej postavy. Tá sa ale môže v priebehu cesty
meniť a tak získame náhľad na obraz z rôznych pohľadov. Je dôležité, aby terapeut neposu
dzoval svet, ako ho vidí klient, ale pozorne počúval, bezpečne ho sprevádzal a navodil atmosfé-
ru k bližšiemu preskúmaniu sveta.

Štvrtá fáza: Fáza stotožnenia s javiskom/obrazom alebo Fáza spoločných skúseností – zážitkov
(Being Stage Phase, Joint Experiencing Phase): V tejto časti staviteľ so sprievodcom
spoznávajú vytvorený svet. Terapeut citlivo a so záujmom kladie metaforické otázky na
objasnenie určitých častí a výjavov v pieskovisku, Pracuje s vnútorným svetom klienta „tu
a teraz“, aby klient získal čo najlepší náhľad na svoju aktuálnu situáciu. Využívajú sa pri tom
rôzne techniky, napríklad dramatizáciu postáv, ktoré sa môžu medzi sebou rozprávať, vytvárať
vzťahy, riešiť problémy, spracovávať a vynárať na povrch nevyjadrené či potlačované emócie.
Piata fáza: Reflexia alebo Názov/Posolstvo sveta (Reflective Phase , Title/Message of the
World): Niektorí autori túto fázu označujú ako záver procesu, kde má tvorca pomenovať svet,
ktorý v pieskovisku vytvoril. Tu sa vytvára príležitosť spracovať vnemy, pospájať súvislosti
a pochopiť zmysel posolstva v obraze. Identifikuje odpovede ma otázky, ktoré si kládol pred
terapiou. Mnohé informácie sa mu budú objavovať v mysli aj neskôr, po určitom čase. Klient
aj terapeut si môžu obrázok odfotiť a uchovať, často aj kvôli následnému porovnaniu s ďalšími
obrazmi pri nasledujúcich stretnutiach.
Šiesta fáza: Fáza upratovacia (Clearing Phase),Posvätný návrat (Sacred Undoing): Väčšina
terapeutov necháva klienta odísť s obrazom pieskoviska v mysli a predmety z piesku upratuje
až potom. Niektorí však ponúkajú možnosť tvorcovi diela rozlúčiť sa s ním, rozobrať ho
a uložiť. Pri rozoberaní obsahu sa odporúča pracovať s hlbokou úctou a vďakou za to, že sa tu
v bezpečnom priestore odohrali dôležité zmeny v psychike človeka.
Sama autorka Gisela DeDomenico (podľa Grayson, 2023) opisuje svoju prácu
s metódou Sandtray-Worldplay v pieskovisku ako zložitý, viacvrstvový proces. Vyzdvihuje
dôležitosť osobnosti terapeuta, pričom rozlišuje medzi faktickým pozorovateľom – časťou
terapeuta, ktorý mentálne zaznamenáva, čo sa deje v piesku - a pozorovateľom-svedkom, ktorý
napomáha staviteľovi pochopiť vnútorný hlboký a zmysluplný význam každého momentu tejto
činnosti.