Píšťalkár - Erik Jakub Groch

Bol raz jeden človek.
Bol celkom nahý,
chodil za svojím nosom
a pískal si stále tú istú pieseň.
Ale keDˇho voľakto stretol,
hneDˇsa ho pýtal :
"A prečo sa neoblečieš ?"
"Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.
" A kam ideš ? pýtali sa ho.
"Neviem." povedal človek.
"A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?"
vypytovali sa znova a znova.
"Nikdy som o tom nepremýšľal." hovoril človek.
A pískal si Ďalej.

Jedného dňa prišil na jedno miesto
a na tom mieste bola lúka
a uprostred lúky sedeli anjeli.
Mali velikánske snehobiele krídla.
Človek si sadol do trávy a pozoroval anjelov.
"A mne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi dobrý"
povedal jeden anjel.
V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.
"A mne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi skromný"
povedal druhý anjel.
No len čo to dopovedal,
aj jeho krídla stmavli a zožltli.
"No am ne preto narástli krídla,
lebo som bol veľmi tichý."
chválil sa ďalší anjel.
V tom okamihu mal krídla
škaredé a temné ako ostatní.

Celý deň sa anjeli chválili
a ich krídla boli čoraz tmavšie
a žltšie a menšie.
Človek sa pozeral na anjelov,
ale nepremýšľal o tom.
Vstal, zobral si píšťalku
a vykročil za svojím nosom.
A keĎ prišiel k úpätiu vysokej hory
ani mu nenapadlo zastaviť sa.
Iba kráčal a stúpal
až bol odrazu celkom hore,
nasamom vrchu hory.
Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal,
stúpal Ďalej.