Hra, terapia hrou a terapeutické pieskovisko

Hra a terapia hrou
Počiatky hry môžeme pozorovať už v dávnych dobách pri rôznych formách rituálov. Piesok a voda sú tiež odvekou súčasťou života ľudstva a pripomínajú nám znaky večnosti. Turnerová (2017) vyzdvihuje očistné vlastnosti piesku, využívané v oblastiach, kde je voda vzácnosťou, napríklad pred modlitbou v Islamských krajinách. Na juhozápade USA, členovia kmeňa Navajo a Diné využívajú kresby predmetov a zvierat do piesku ako súčasť rituálu liečenia. V Lotyšsku je podľa autorky (ibidem), známe božstvo Matka piesku, ktorej telo je Zem samotná. Všetko z nej pochádza, a všetko sa do nej navracia. Ako piesok, i voda je večná a všetok život vznikol z vody. Piesok, voda i hra sú dôležitou súčasťou metód Sandplay i Sandtray, ktoré vychádzajú z terapie hrou, ale zahŕňajú v sebe mnoho iných neopomenuteľných aspektov.

Vo svete je 4000 rôznych jazykov, slúžiacich na dorozumievanie, ale, ako upozorňuje Landreth (2001), hru medzi nimi nenájdeme, aj keď by tam mala byť. Deti zo všetkých častí sveta ju využívajú na sebavyjadrenie, pričom im úsilie o komunikáciu uľahčuje využitie hračiek ako slov a samotnej hry ako jazyka. Verbálne vyjadrenie môže sprevádzať hru, ale na vlastný komunikačný zámer nemusí mať vplyv. Koťátková (2011) nahliada na hru ako na prostriedok napĺňania aktuálnych ľudských potrieb dieťaťa prostredníctvom štruktúry Maslowovej pyramídy potrieb. Z tohto hľadiska môžeme sledovať uspokojovanie potreby bezpečia, potreby spolupatričnosti a kvality vzťahov, potreby uznania a úspechu, kognitívnej, estetickej potreby a potreby sebarealizácie. Dôležitosť hry pri nadobúdaní a zdokonaľovaní zručností a schopností vyzdvihuje Šajtarová (in Jelínková, 2009), pričom nejde len o jemnú a hrubú motoriku, komunikačné schopnosti a zmyslové vnímanie, ale i rozhodovanie, uvoľňovanie napätia či spracovanie emócií. Hra tiež rozvíja sebadôveru, predstavivosť, kreativitu i spoluprácu. Staníček (2020) definuje hru ako činnosť, plniacu okrem relaxačnej aj vzdelávaciu funkciu, čo nám korešponduje so známym výrokom Jána Amosa Komenského „Učenie je hra“ ktoré rozvíja okrem iného aj v knihe Schola Ludus (Škola hrou).
Elliot (2002) popisuje hru ako prostriedok, ktorým dieťa dosahuje poznanie sveta a zakomponúva do hry problémy a situácie, s ktorými sa nevie vysporiadať. Pri opakovaní hry dieťa postupne nahliadne na problém a samé príde na možné riešenie. Podobne hru popisuje aj Bremsová (2018), ktorá okrem tejto schopnosti pomáhať dieťaťu riešiť problémy, vyzdvihuje nevedomú zmysluplnosť hry, spočívajúcu v jadre jej symbolickosti. Uvádza tiež tri hlavné funkcie hry: sebarozvojovú, maturačnú (skúmanie prostredia, medzipredmetových vzťahov), vzťahovú (komunikácia, sociálne zručnosti). Hru môžeme využiť i na komunikáciu s vnútorným svetom a pocitmi dieťaťa a preto má nezastupiteľné miesto v terapeutickej praxi. Pri využívaní hry na diagnostické či liečebné účely sa môžeme sa stretnúť s rôznymi pojmami, najčastejšie s označením herná terapia, hrová terapia, terapia hrou – Play Therapy.
Terapia hrou využíva terapeutický potenciál hier prioritne u detí, v prevažne individuálnej forme, ale aj spolu s ich rodinami v skupinovej forme. Müller (2020) odporúča túto terapiu najmä pre deti choré, sexuálne zneužívané, traumatizované rozvodom rodičov, po úmrtí blízkej osoby, žijúce v dysfunkčnej alebo pestúnskej rodine, i pre deti s poruchami učenia a správania. Homeyer (2023) zdôrazňuje aj dôležitosť a dostupnosť tejto terapie pre deti z marginalizovaných skupín, deti imigrantov, rôznych farieb pleti a vierovyznania, neurodivergentné deti a tiež deti z LGBTQ+ skupín. Aj keď si pri pojme terapia hrou alebo hrová terapia predstavíme ako klientov práve detskú populáciu, s veľkým úspechom sa v súčasnosti využíva aj pri dospievajúcich, dospelých klientoch i senioroch. Landreth (2012), ako píše Priehradná (2022), popisuje možnosti aplikácie hrovej terapie aj u dospelých, spomína tiež skupinovú hrovú terapiu, techniky hrovej terapie v rodinnej terapii i hrovú terapiu v nemocniciach. Ako ďalej autorka (ibidem) uvádza, terapiou hrou sa zaoberali mnohé terapeutické prístupy a teórie, napríklad psychoanalytická – Sigmunda Freuda, nedirektívna terapiu hrou – zameraná na klienta, ktorú rozvíjali Rogers a Virginia Axlineová, či Jungovská terapia hrou.
Brehmsová (2012, s.344) zhrnula i funkcie hry v detskej terapii a podľa ich špecifického účelu vytýčila vzťahovú funkciu, odkrývajúce funkcie a liečebnú funkciu. Ako už z názvu vyplýva, prvá funkcia slúži na nadviazanie vzťahu s dieťaťom a vedie k postupnému vytvoreniu dôverného a bezpečného prostredia. Odkrývajúca funkcia hry terapeutovi „pomáha poskladať si kúsky skladačky, ktorú predstavuje život dieťaťa a jeho súčasný problém. Poskytuje mu informácie, ktoré môžu byť pre dieťa až príliš hrozné a desivé na to, aby ich zdieľalo akýmkoľvek iným spôsobom“. Z liečebného hľadiska umožňujú herné činnosti dieťaťu „experimentovať s novým správaním v bezpečnom prostredí, kde neúspech situáciu nijako nezhorší“.
Humpolíček (in Valenta, 2017) uvádza mnoho rozmanitostí hry a možností jej skúmania i cieleného využitia v terapii ľudí i zvierat. Ako prvé predstaviteľky hrovej terapie predstavuje Hermine Hug-Hellmuthovú, využívajúcu voľnú hru dieťaťa ako médium k pochopeniu jeho osobného a osobitého vyjadrenia a na jej dielo nadväzujúcu Mellanie Kleinovú, ktorá sa zaoberala nesystematizovaným pozorovaním hry a skúmaním rôznych hrových materiálov. Zážitky všedného dňa, spracované v hre, pozorovala Anna Freudová, známa aj interpretáciou symbolického obsahu hrových námetov. Už jej otec, Sigmund Freud (1952), upozorňoval na vytváranie vlastného sveta dieťaťa pri hre, pomocou ktorej sa učí prekonávať svoje obmedzenia a vytvárať vlastnú osobnosť. V priebehu rokov nastal rozmach „Play Therapy“ do rôznych kútov sveta, s využitím širokého okruhu hračiek a hrových materiálov. Virginia Axline, ako uvádza McNally (2001), odporúčala domčeky pre bábiky s nábytkom, oblečením, vojačikov, bábky členov rodiny, autíčka i zvieratká. Eliana Gil doplnila slnečné okuliare, ilustrované emočné karty a video terapiu, Violet Oaklander zas hudbu, poéziu, pantomímu i terapeutické pieskovisko.

Začiatky využívania terapeutického pieskoviska

Z histórie sa dozvedáme, ako zhodne informuje mnoho autorov (Oaklender, 2020; Homeyer, 2022, 2023; Turner, 2017), je práve Margaret Lowenfeldová priekopníčkou, ktorá vo svojej knihe Play in Childhood popisuje výhody hry s pieskom a spomína už aj pieskovisko s vodotesnou výstelkou. Využíva pri tom rôzne miniatúry a figúrky – tzv. materiály sveta, znázorňujúce skutočný svet. Ako však pripomína Day (2012), ten kto prvý naznačil výnimočný potenciál hry s miniatúrami ako obrazom imaginárneho sveta dieťaťa nebol psychológ ani psychiater, ale autor sci-fi románov Herbert George Wells, ktorý na základe zážitkov a hier so svojimi dvoma synmi napísal knihu „Floor games“ – Podlahové hry. Vychádzajúc z tohto diela a Wellsových skúseností, detská pediatrička Lowenfeldová už od roku 1929 aplikovala upravenú metódu do svojej praxe, pridala pieskovisko ako priestor pre hru a neskôr predstavila túto metódu pomenovanú The World Technique aj na konferencií v Paríži. Tam sa síce hneď nestretla s veľkým ohlasom, ale postupom času, ako sa dozvieme v ďalších kapitolách, si vydobyla svoje miesto vo svete, aj keď v rôznych verziách s mnohými úpravami. Podľa Mitchell (Ramsey 2014) sa jej hrová terapia vyvíjala približne v tom istom čase ako u Anny Freudovej a Melanie Kleinovej, ktoré verili, že v rámci psychoanalýzy môžu byť verbálne asociácie úplne nahradené hrou. Na ne nadviazala Virginia Axline s Carlom Rogersom a ich „nedirektívnou terapiou hrou“ (Day, 2012). Súčasťou hrovej terapie je tiež terapeutické pieskovisko, aj keď sa nevyužíva samostatne, ale spolu s inými pomôckami v herni podľa potreby. Priehradná (2022), Rezková (2012) vyzdvihujú relaxačné účinky piesku a vody v tejto terapií a odporúčajú ich umiestnenie v herni vedľa seba. Virginia Axline (2017, s.233) neskôr v knihe „Dibs v hľadaní seba samého pri terapii hrou“ opisuje svoje zážitky pri hre v pieskovisku, približujúce pocity a prežívanie chlapčeka: „Pokračoval v zasypávaní pieskom a bábika, ktorá predstavovala otca, bola čoskoro pochovaná vo väzení. Dibs prišiel ku mne a ovinul moju ruku okolo seba. – Je to môj otec, - povedal mi. – Stará sa o mňa. Ale ja ho trestám za všetky zlé veci, ktoré mi robil a z ktorých som bol smutný a nešťastný.“
Na základe metód Lowenfeldovej, Junga a Dory Kalff vyvinula Gisela Schubach DeDomenico inovovaný a dynamický liečebný model tejto techniky s názvom SandTray-WorldPlay (ST-WP), ktorý prepojením nášho vonkajšieho a vnútorného sveta uľahčuje hlbšie spojenie so sebou samým a ostatnými, pričom zlepšovanie nášho vzťahu a sebadôvery je základom pre zintenzívnenie vzťahov s okolím. DeDomenico rozšírila konceptualizáciu The World Technique z detí aj na dospelých, páry a skupiny, kde skúsenosť každého, aj mladého človeka je videná, precítená a vypočutá na základe tvorby jeho obrazu v pieskovisku a spolupráce s terapeutom (Homeyer, 2023, Schadler, 2023).

Štandardizované metódy a diagnostické testy

Erik Erikson, ktorého pôvodné priezvisko bolo Homberger, tiež pochopil potenciál využitia hračiek rozmiestňovaných v určenom priestore a spracoval tieto poznatky pri tvorbe diagnostického testu známeho pod názvom DPT: „Dramatic productions test” - test dramatickej produkcie. Využíval pri tom štvorcový stolík, bez piesku (Mitchel, Frieman 2002). Heiko (in Homeyer 2024) dopĺňa, že podobné testy bez využitia piesku, inšpirované Lowendfeldovej technikou, vyvinuli aj Charlotte Bühler, Helga Bolgar a Liselotte Discher. Poznáme ich v anglickom jazyku pod názvami „The Toy World Test“ a „The Little World Test“. Podľa Humpolíčka (2017) sa práve Bühlerová zaslúžila o rozšírenie Testu Sveta do USA. Aby ho mohla štandardizovať, znížila množstvo predmetov na 160 ks na diagnostické účely a 300 ks na terapeutické účely. V roku 1956 podobný test, ale s využitím obrázkov, vydala pod názvom „Picture World Test“.
Henri Arthus, francúzsky psychiater vyvinul metódu „Le Village“ – Test dediny. Pozostáva z viacerých modelov domčekov (továreň, kostol, zámok, škola, stanica...), mostov, stromov a figúrok ľudí, ktoré má testovaná osoba za úlohu rozostaviť na obdĺžnikovom stole. Mal by využiť všetky predmety. Ako píše sám Arthus (1949), nemenej dôležité ako výsledný efekt je pozorovanie klienta, ako sa pri stavbe správa, ako sa prejavuje verbálne i neverbálne, či súvisí to, čo subjekt chcel vyjadriť s jeho minulosťou, súčasnosťou, alebo je to snaha o prípravu na budúcnosť. Ingrid Riedel (2002) zas upozorňuje na symbolickú topografiu, podľa ktorej môžeme zistiť záujem klienta o jednotlivé zóny. Tie sú označené podľa ružice svetových strán kde horná – severná časť označuje „Duchovnosť, projekciu JA“, na juhu nájdeme „Realizáciu Ja, materializmus“, na západnej strane – vľavo: „spomienky na minulosť, interiorizáciu, afektivitu“, oproti „budúcnosť, exteriorizáciu, aktivitu, socializáciu“, severozápadný smer označuje „žiaľ“, severovýchodný „projekty“, na juhozápade sú vyjadrené „konflikty“ a na juhovýchode „potreby“. Takto môžeme nahliadať ale nielen na Test dediny, ale na hociktorý iný obraz, ktorý chceme bližšie preskúmať.
Medzi podobné metódy s využitím stavby „scény“ na vyhradenej ploche pomocou miniatúr a figúrok zaraďujeme aj „Scenotest“, na ktorom už od roku 1938 začala pracovať psychoanalytička Gerdhild von Staabs (1988) a mal prispieť k psychologickému náhľadu do pacientovo hrového sveta, pomocou neho spoznať jeho názory, postoje a vzťahy k sebe samému i okoliu, a tak pochopením jeho duševného stavu osvetliť pozadie jeho prežívania a problémov. Staabs (ibidem) vyzdvihovala aj prehĺbenie kontaktu s dieťaťom/pacientom, vedúce k posilneniu ich vzťahu. Scénotest sa tiež ďalej vyvíjal, venovalo sa mu mnoho európskych psychoterapeutov a stal sa obľúbenou projektívnou diagnosticko-terapeutickou technikou bez ohľadu na príslušnosť k špecifickému psychologickému smeru. V Českej republike sa mu podrobne venuje Humpolíček (2009, s.65-66), ktorý odporúča pri analýze stavby scény postupovať pomocou piatich krokov: Popis, Asocácie (súvisiace s reálnymi spomienkami, skúsenosťami klienta), Symboly (snové, imaginárne, mýtické, spirituálne...), Individuálny symbol/význam a Interpretácia. Všetko, čo môžeme pozorovať pri tvorbe scén v tomto teste, môžeme využiť aj pri práci s terapeutickým pieskoviskom. Či už ide o sledovanie priebehu stavby a dynamiky scény, prekračovanie hraníc, zaplnení hernej plochy, množstvo predmetov, figúrok, alebo rozostavenie a umiestnenie jednotlivých symbolov.