Archetypy a symboly

Archetypy

„Sú to kusy samotného života – obrazy, integrálne spojené so živými ľuďmi mostom emócií.
Preto nie je možné akýkoľvek archetyp interpretovať svojvoľne (alebo univerzálne).
Musí byť vysvetlený tak, ako naznačuje úplná životná situácia konkrétneho človeka, na
ktorého sa vzťahuje“ (Jung, 2017, s.92).

Pre C. G. Junga boli ústrednými pojmami „osobné a kolektívne nevedomie“, obsahujúce
skúsenosti celého ľudstva a kultúry, charakterizované pravzormi ľudskej existencie, jej pocitov
a poznania, ktoré sa prenášajú na každého človeka. Tieto vzorce a obrazy nazval archetypy.
Kratochvíl (2012, s.41) približuje významné archetypy ako „persóna (maska, rola, ktorú
jednotlivec hrá na verejnosti), tieň (súbor primitívnych impulzov, ale i spontaneity a tvorivosti),
anima (ženské prvky v mužskej psychike), animus (mužské prvky v ženskej psychike), self (celosť
a integrácia osobnosti) a i. Tieň predstavuje tienisté stránky našej osoby, nepríjemné
a nemorálne aspekty nášho ja, ku ktorým sa nechceme hlásiť. Sú v ňom opačné tendencie, ako
nami zvolená forma života, je to naša odvrátená strana. Nemusí byť zavrhnutiahodný, patria
sem aj normálne inštinkty a impulzy tvorivosti. Živá postava tieň potrebuje, bez neho by bol
život neúplný a plochý“.
Rooney (2018, s.107) definuje archetypy ako „psychické vzorce, ktoré sú ekvivalentom
inštinktov. Možno ich odkryť jedine tak, že porovnáme mýty, predstavivosť a iné kultúrne
artefakty rôznych spoločností a objavíme v týchto vedomých manifestáciách kolektívneho
nevedomia neustále sa vracajúce modely. Príkladom archetypálnych obrazov sú postavy ako je
matka, hrdina, múdra starena alebo podvodník a takmer univerzálne mýty ako je potopa
a apokalypsa. Sú tiež viditeľné (aktualizujú sa) v ľudských inštitúciách a pri oslavách ako sú
manželstvo či rituály dospievania, ktoré vyznačujú archetypálne fázy života“.
McNulty (2007) sa zmieňuje o mýtoch, ako o príbehoch či jazykoch nevedomia.

Kolektívne nevedomie obsahuje tieto univerzálne mýty a archetypy a umožňuje klientovi
prístup k nim aj prostredníctvom procesu Sandplay. Pri práci s deťmi využíva postavy, ako sú
superhrdinovia, ktoré reprezentujú dôležitých jednotlivcov v živote klienta a môžu tiež
predstavovať aspekty "ja", ktoré sú pozitívne aj negatívne. Dora Kalff, ako uvádza Zoja (2011),
vo svojom článku "Archetyp ako liečivý faktor" vyzdvihuje archetyp „Ja“ ako hlavný faktor
liečenia psychiky. „Ja“ slúži ako ohnisko, ale aj sprievodca vedúci pohyb psychickej energie z
nevedomia smerom k vedomej osobnosti. Steinhardt (2013) zdôrazňuje úlohu „Ja – Self“, cez
ktoré sa symbolické obrazy formujú a prejavujú ako objekty a štruktúry v pieskovisku.
Mnohé archetypy pochádzajú z mýtov, bájí a rozprávok. Hillman (2023, s.34)
upresňuje, že „vzťahy medzi mytológiou a psychológiou vystupujú výrazne do popredia v pojme
hlbinná psychológia (Tiefenpsychologie), ktorý zaviedol zürišský psychiater Eugen Bleuler ako
vhodný názov pre novú vedu – psychoanalýzu“. Aj kvalifikovaný Sandplay terapeut, ako
zdôrazňuje Steinhardtová (2000, 2013) by mal mať dobrú znalosť mytológie, rozprávok
a obsiahle chápanie symboliky predmetov. Okrem toho by mal dokonale ovládať štruktúru
psychiky podľa jungiánskeho myslenia, Neumannovu vývojovú teóriu, teórie hry a hrovej
terapie, a v neposlednom rade metódu Kalffovej Sandplay, kde vie rozpoznať jednotlivé
významy obrazov v pieskovisku, použitia vody a umiestnenia predmetov v pieskovisku.
Marie-Louise von Franz (2015, s18), zaoberajúca sa významom rozprávok podľa
jungovskej archetypálnej psychológie pripomína, že jednotlivé archetypy v takomto ponímaní
nie sú len filozofickou elementárnou myšlienkou, ale „patrí k nim aj úplný základ pocitov,
emócií, fantázie a konania“, a preto nemôžme prehliadať ich emocionálny a citový faktor.
Podľa Junga (ibidem, s.22-23) hľadáme v mýtoch a rozprávkach „základný vzorec ľudskej
psyché“, pričom u mýtov je „skrytý pod množstvom kultúrneho materiálu“, ktorého je
v rozprávkach omnoho menej „a preto sa v nich základné vzorce psyché zračia oveľa
jasnejšie“. Pri práci v terapeutickom pieskovisku je preto dôležité zamerať sa nielen na to, akú
figúrku alebo predmet archetypálneho významu si klient vyberie, ale najmä na to, aké pocity,
vzťahy a spomienky mu zrkadlí, čo práve pre neho v konkrétnom čase znázorňuje –
symbolizuje.

Symboly

V jungiánskej hernej terapii nájdeme mnoho symbolických aktivít, ktoré je možné
využiť s deťmi, dospievajúcimi i ich rodičmi. Ako vysvetľuje Dr. Green (2014), symbol
obsahuje emócie a ako sa vyvíja v priebehu hry, tak sa vyvíja aj vnútorný emocionálny svet
dieťaťa a následne jeho bohatý vnútorný život, ktorý zase uľahčuje učenie, tvorivú prácu na
školských úlohách a utváranie priateľstiev. Samoliečenie a kreativita dieťaťa sú podporované
zapojením sa do rôznych expresívnych umeleckých techník, ako je tvorba mandaly, svety
v pieskovisku, kresby, písanie denníkov, listov, či čítanie príbehov, mýtov a rozprávok.
Wollschlagerovci (2004) vo svojej knihe o symboloch v diagnostike a terapii osvetľujú,
že každý predmet okolo nás, za ktorým vnímame ešte niečo naviac, môže byť symbolom.
Symboly môžu byť univerzálne, ktoré sú spoločné pre väčšinu ľudí na základe určitých
kultúrnych alebo historických skutočností, avšak zároveň pre každého jednotlivca s jeho
vlastnými jedinečnými zážitkami a skúsenosťami predstavujú určitú subjektívnu hodnotu,
pomocou ktorej symbol nadobúda individuálny význam a silu. Vybrané predmety symbolicky
znázorňujú pocity ako radosť, šťastie, smútok či odvahu, ďalšie odzrkadľujú naše vzťahy,
okolité prostredie, rodinu, či jednotlivé životné etapy. Nie je cieľom tejto záverečnej práce
popísať všetky symboly, ktoré pri hre v terapeutickom pieskovisku nájdeme v rôznych
figúrkach, obrázkoch, miniatúrach, mušliach, kamienkoch či iných prírodninách. Pokúsime sa
však aspoň nahliadnuť do ich sveta a spoznať ich silu a rôznorodosť.
S interpretáciou symbolov sa stretávame aj v umení, okrem iného aj vo výtvarnom
a literárnom. Babyrádová (1999) vo svojom diele pojednáva o symboloch v detskom
výtvarnom prejave, v ktorom nachádzame tiež obrazové vyjadrenie vedomia a nevedomia.
Vstup do nevedomia (ibidem, s.90-93) môžu v detskej symbolike predstavovať obľúbený
magický motív - Zakliaty zámok, Schody alebo Veža. Hora zas môže byť znázorňovaná ako
skrýša pokladov, ale i posvätné obydlie, drobné Myšky ako „zvieratá duše“ a obri i príšery
zobrazujú „surové sily našej osobnosti“. Kôň „všeobecne symbolizuje udalosti s rýchlym
spádom“ a zároveň je symbolom nevedomých síl, v spojení s jazdcom, rytierom. „Špeciálnu
úlohu zohrávajú draci – monštrá vynárajúce sa z vody“, ktorí „zosobňujú prechod od chaosu
predstavovaného morskou hlbinou k pozemsky utváranému poriadku“. Drakov sa deti obávajú,
ale často k nim zároveň pociťujú úctu a sympatiu. Peter Trepáč (2020, s.24), ako arteterapeut,
hovorí o strete s drakom ako o najvýznamnejšej prekážke na rozprávkovej ceste, pričom „motív
draka symbolizuje podsvetie či dokonca všeobecnú ničotu... Zabitie draka symbolicky patrí
medzi zasväcujúce obrady, znamená to zvíťaziť nad vlastným strachom a stať sa človekom

v pravom zmysle... Stretnutie či zápasenie s drakom v našom svete je väčšinou bojom so samým
sebou, môže predstavovať ťažké životné obdobia, či zápas so závislosťou od návykových látok,
alebo je drakom žena, neraz predstavujúca zlú matku“.
S drakmi, obrami a rôznymi inými silami zla v kultúrach po celom svete bojuje Hrdina,
podľa Hendersona (in Jung, 2017, s.106-108) väčšinou do skromných pomerov zázračne
zrodený, so skorými prejavmi nadľudskej sily, zradou a sebaobetovaním ťažko skúšaný. Za
odvážnym mladým hrdinom často, najmä spočiatku stojí nemenej dôležitý Ochranca,
Sprievodca, či Poradca. V gréckych mýtoch napríklad Achilla ochraňuje múdry Kentaur
Cheirón, Perseovi pomáhala bohyňa Athéna, Théseovi boh mora, Poseidón. Neskôr mladého
Artuša chránil a radil mu Čarodejník Merlin. Tieto postavy pomáhajú hrdinovi pri jeho raste
uvedomiť si vlastnú silu a prekonávať prekážky na symbolickej ceste k dospelosti. Mladú
a zvedavú hrdinku Alicu pri ceste krajinou zázrakov, v ktorej sa ocitla pádom do králiček nory,
stretávajú rôzne tvory, „ktoré možno zaradiť do symboliky ženstva, materstva či plodnosti“.
V krajine zázrakov, plnej symboliky dospievania, ktorú Mikušková (2012) nazýva aj „ihriskom
dospelosti“, ju sprevádza aj Mačka Škľabka, držiaca počas cesty „nad Alicou ochrannú ruku
vskutku nenásilným spôsobom. No skôr ako ochrancu v pravom zmysle slova vidíme v Škľabke
všadeprítomného usmerňovateľa, sprevádzateľa, učiteľa či dobrého ducha, ktorý učí Alicu
pravidlá krajiny zázrakov... Jej schopnosť miznúť a znova sa zjavovať umocňuje pocit
nedotknuteľnosti. Jej neustály úsmev navyše vytvára dojem určitej ľahostajnosti a nadhľadu.
Mačka neprejavuje k Alici zjavnú náklonnosť, no ani nenávisť; je neutrálna, hovorí o veciach
tak, aké naozaj sú. Z určitého uhla pohľadu v nej vidíme symbol reality, ktorej sama dáva
svojim neustálym úsmevom veľkú dávku irónie, čím naznačuje, aký je často svet dospelých
komický“.
V príbehoch nájdeme medzi ochrancami často aj rôzne iné zvieratá, obľúbené najmä
u detí. Nielen mačky, ale aj kone či psy často sprevádzajú svojich hrdinov. V severskej
rozprávke „Princ Ring“ opisuje Marie Louis von Franz (2015, s. 100-101), ako hrdina a pes
putujú spoločne, „a aby náročné úlohy zvládol, potrebuje princ pomoc svojej druhej, pozitívnej
tieňovej stránky: pomoc psa, ktorý sa stále viac chápe iniciatívy. Hrdina a pes sú spolu tesne
spätí“ a keď sa princ pri výstupe na horu Obrej matky musí spoľahnúť na svoj inštinkt,
„necháva sa viesť svojím psom“. Bettelheim (2017, s.135) nás zas v rozprávke „Tri perá“
zoznamuje s Hlupáčikom, najmladším kráľovským synom, ktorému pomáha „veľká tučná
ropucha obklopená malými žabkami. V iných verziách príbehu to bývajú zas iné zvieratá, ktoré
Hlupáčikovi poskytnú, čo potrebuje“, dôležité je uvedomenie, že sa musí spoľahnúť na
„živočíšnu prirodzenosť, na jednoduché primitívne sily v našom vnútri“.

Medzi obľúbené symboly zo živočíšnej ríše patria aj Vtáci, často sa vyskytujúci aj
v umeleckých zobrazeniach či ľudských snoch. V symbolike, ako uvádza Bednářová (2013,
s.19) má vták zväčša pozitívny význam. „Je zosobnením túžby lietať a dosiahnuť až na nebesá
odpútaním sa od zemskej príťažlivosti a v podobe anjela aj snahy o dosiahnutie vyšších sfér.
Báj o Ikarovi, ktorý vzlietol, ale spadol do mora, symbolizuje varovanie pred pýchou, pred
znevážením hraníc daných človeku“. V prírode nájdeme obrovské množstvo symbolov, ktoré
majú v priebehu času a vývoja ľudskej spoločnosti mnoho rôznorodých významov. Napríklad
Strom je podľa Biedermanna (2008, s.335, 337) „rovnako ako človek obrazom bytosti dvoch
svetov“, pretože „korení v zemi a jeho vetvy smerujú k nebu“ a tiež „sprostredkovateľom medzi
hore a dolu. V mnohých kultúrach sa určité stromy alebo celé háje uctievali ako príbytky
nadprirodzených bytostí“. Silnou symbolikou sa vyznačuje aj Strom života, v kresťanstve
Strom poznania, či strom Yggdrasil v severskej mytológii.
V terapeutickom pieskovisku je dno pokryté modrou farbou, znázorňujúcou vodu,
symbol života, kontrast k „neživému“ piesku. Podľa Hašta (1994) ide o archetypový symbol
živej vody, ktorú potrebujú rastliny, zvieratá i človek, v imagináciách označuje nevedomú
psychickú energiu. Kvôli neustálemu pohybu môže byť symbolom času, zmeny, nestálosti,
pominuteľnosti, ale ich chaosu. Patria k nej aj morské víly alebo nymfy, Obludy ako morské
hady či žraloky. Ako protipól živej vody môžeme však vodu vnímať aj ako zaplavujúcu
a ničiacu. S vodou súvisí aj symbol studne, ako miesta osvieženia, zotavenia, Môže súvisieť aj
s hlboko ukrytým tajomstvom a prístupom k skrytým prameňom. V rozprávkach zostup do
studne býva miestom prechodu k hlbšiemu poznaniu, získaniu nejakého pokladu alebo elixíru,
dodávajúceho zdravie a nesmrteľnosť.